Deportácia Rómov a Sintov z Lackenbachu do łódźského geta

Podmienky v Lackenbachu a priebeh deportácií

Tábor Lackenbach, zriadený v novembri 1940 v Burgenlande (Rakúsko) na bývalom panskom statku, bol najväčším takzvaným „rómskym táborom“ na rakúskom území. Spravovala ho viedenská kriminálna polícia a slúžil na internáciu a vykorisťovanie predovšetkým Rómov a Sintov v otrasných podmienkach. Väzni boli natlačení do stodôl a stajní, s nedostatočnou hygienou, minimom jedla a boli nútení na ťažkú prácu pre miestne farmy, továrne a stavebné projekty. Koncom roku 1941 počet zadržiavaných v Lackenbachu vzrástol; 1. novembra 1941 bolo v tábore asi 2 335 osôb. Na príkaz Heinricha Himmlera začala systematická deportácia rakúskych Rómov a Sintov do okupovaného Poľska. Medzi 4. a 8. novembrom 1941 bolo presne 5 007 Rómov a Sintov deportovaných do lodžského geta (Litzmannstadt) v piatich po sebe nasledujúcich transportoch; z nich zhruba 2 000 pochádzalo z Lackenbachu.

Každý transport bol prísne kontrolovaný: každý vlak viezol približne 1 000 deportovaných a doprevádzal ho dôstojník a asi 20 strážcov zo záložného policajného práporu 172. Deportované boli celé rodiny. Po príchode do Lodže boli Rómovia a Sintovia uzavretí do oddelenej časti geta, často v preplnených a špinavých bytoch; celé rodiny boli natlačené do malých miestností, niekedy aj 30 osôb v jednej miestnosti, bez kúrenia, s nedostatkom vody a bez riadnej hygieny či zariadenia na varenie. Počas niekoľkých týždňov vypukla epidémie týfusu a viac než 600 deportovaných zomrelo krátko po príchode. Osud preživších bol tiež smutný: v decembri 1941 alebo januári 1942 boli mnohí opäť deportovaní, tentokrát do vyhladzovacieho tábora Chełmno (Kulmhof), kde boli zavraždení. Transporty z Lackenbachu v dňoch 4.-7. novembra 1941 tak znamenali rozhodujúci krok v genocíde Rómov (známa aj ako Porajmos), keď premenili internáciu kvôli nútenej práci na masovú deportáciu a vyhladzovanie.