Židovská menšina v Českej republike je pomerne malá; v akademickej obci prebiehajú diskusie o jej presnej definícii a veľkosti, či už na základe náboženstva alebo etnicity. Menšine je zaručený celý rad práv a slobôd v súlade s európskymi štandardmi. Antisemitizmus v Českej republike je dnes vo všeobecnosti menej rozšírený než v iných častiach strednej a východnej Európy; napriek tomu však naďalej predstavuje latentnú bezpečnostnú hrozbu.

Čiastočne nadväzuje na dlhodobé tradície rôznych foriem antisemitizmu v českých krajinách a čiastočne preberá súčasné naratívy z globálneho kontextu. Popri historických prúdoch panslovanského antisemitizmu, neonacistických skupinách a jednotlivcoch a dedičstve komunistického antisionizmu (ktorý väčšinou iba maskoval antisemitské stereotypy) sa v posledných desaťročiach objavil aj islamistický antisemitizmus a antisionizmus takzvanej „novej ľavice“ (ktorý však často obsahuje viac či menej skryté antisemitské postoje). Internet a rozmach nových sociálnych platforiem významne prispeli k nárastu antisemitských prejavov, trendu, ktorý sa zrýchlil počas pandémie COVID-19 (spájanej s rôznymi antisemitskými konšpiračnými teóriami, napríklad o finančných ziskoch z očkovania). Od októbra 2023 dominuje formulovaniu antisemitských naratívov konflikt medzi Izraelom a jeho nepriateľmi. Nenávisť voči Izraelu sa prejavila aj v útokoch na židovskú komunitu v Českej republike.

Antisemitské prejavy možno identifikovať predovšetkým v šírení nenávistných výrokov a konšpiračných teórií na internete. Z online priestoru však vychádzajú aj násilné hrozby a práve tam sa rodia plány antisemitských činov vo fyzickom svete. Mimo online sféry sú rozšírené aj verbálne útoky, antisemitské graffiti a nálepky a symbolické poškodzovanie židovského majetku. Vyskytli sa však aj prípady plánovania a pokusov o závažné útoky na majetok aj ľudí. Nebezpečenstvo ďalej zvyšuje nadnárodné prepojenie antisemitskej scény, ktoré je opäť obzvlášť zjavné v digitálnom prostredí, no má dôsledky aj vo fyzickom svete v Českej republike aj v zahraničí.

Terezín je kľúčovým miestom pamäti holokaustu v strednej Európe. Kedysi pevnostné mesto sa počas druhej svetovej vojny stalo getom a tranzitným táborom, kde boli väznení a deportovaní židovskí ľudia z celého regiónu. Video reflektuje význam pripomínania, vzdelávania a historickej pravdy. Prostredníctvom priestorov Terezína, archívnych materiálov a vzdelávacích návštev ukazuje, ako dejiny antisemitizmu zostávajú prepojené so súčasnosťou – najmä tvárou v tvár popieraniu, skresľovaniu a súčasným formám nenávisti.

HISTORICKÉ POZADIE A POVOJNOVÉ KONTROVERZIE

Židovské dejiny v českých krajinách siahajú viac než tisíc rokov do minulosti. Boli neoddeliteľnou súčasťou formovania charakteru regiónu. Najmä Praha sa stala jedným z najvplyvnejších židovských centier v Európe. V rôznych obdobiach však židovské obyvateľstvo v menšej či väčšej miere čelilo vylúčeniu, diskriminácii a občasným brutálnym eskaláciám násilia. Od konca 19. storočia tradičné formy antisemitizmu – predovšetkým nábožensky motivované – vystriedali nové formy spojené so vzostupom českého aj nemeckého nacionalizmu ( tieto nacionalizmy boli navzájom nepriateľské, spoločného nepriateľa však nachádzali v Židoch). Aj keď židovské a sionistické skupiny počas prvej Československej republiky v rokoch 1918 až 1938 požívali pomerne silnú politickú podporu, antisemitské spektrum bolo tiež viditeľné a nenávistné.

Antisemitské tendencie sa začali zintenzívňovať v takzvanej druhej republike na prelome rokov 1938 – 1939 a boli zjavné aj v okupovaných pohraničných oblastiach (napríklad počas takzvanej Krištáľovej noci v novembri 1938 v Sudetoch). Tragická eskalácia nastala po okupácii českých krajín v roku 1939. V Protektoráte Čechy a Morava a v okupovaných pohraničných oblastiach boli Židia systematicky zbavovaní práv, vyvlastňovaní, deportovaní a vraždení. Významnú úlohu zohral Terezín. V tamojšej pevnosti vzniklo geto, z ktorého boli Židia posielaní do vyhladzovacích táborov; mnohí však zahynuli priamo v Terezíne. Nacisti sa na propagandistické účely neštítili inscenovať údajne šťastný život Židov v tomto gete. Počas vojny bolo vyvraždených približne 80 000 Židov z českých krajín (hoci údaje sa líšia) a ďalšie tisíce emigrovali tesne pred vojnou alebo počas nej. Po vojne nasledovala veľká vlna emigrácie do Izraela. To viedlo k zásadnej premene židovskej prítomnosti v krajine, keďže táto menšina sa stala demograficky aj kultúrne oveľa menej viditeľnou než predtým.

Aj po roku 1945 však Židia – vrátane tých, ktorí sa vracali z koncentračných táborov – čelili rôznym formám predsudkov a neochote vrátiť im skonfiškovaný majetok. Našťastie však v tom čase nedošlo k protižidovským pogromom, aké sa odohrali v niektorých iných krajinách strednej a východnej Európy. Dočasná pomoc Československa Izraelu počas jeho vzniku a po ňom však neviedla k dlhodobému zlepšeniu. Po prevzatí moci komunistami v roku 1948 sa rétorika, ktorá navonok používala antisionistické naratívy, využívala na šírenie antisemitizmu. Tento vzorec sa opakoval v kampaniach po roku 1967, keď boli prerušené diplomatické vzťahy medzi Československom a Izraelom. Špecifická politika pamäti týkajúca sa holokaustu selektívne zdôrazňovala úlohu komunistického antifašizmu, pričom zanedbávala širší kontext židovského holokaustu. Faktom však je, že režim „reálneho socializmu“ zasahoval proti otvoreným antisemitským výbuchom – napríklad tým zo strany mladých neonacistických skupín – aj keď sa zároveň snažil preniesť vinu za takéto postoje mládeže na vplyvy zo Západu.

Pamäť, zodpovednosť a demokratická odolnosť

Po páde komunizmu v roku 1989 vznikli nové príležitosti pre rozvoj židovskej menšiny a pre pripomínanie židovských dejín a židovskej kultúry v českých krajinách. Veľká časť politického vedenia podporovala a naďalej podporuje vzťahy s Izraelom, akoaj práva židovskej menšiny v Českej republike vrátane reštitúcií majetku židovským organizáciám. Medzi verejnosťou vrátane mladých ľudí sa objavujú aj prejavy filosemitizmu (pozitívny vzťah k Židom, židovskej kultúre alebo k štátu Izrael).

Slobodné prostredie však zároveň umožnilo aj nárast antisemitizmu, ktorý bol v 90. rokoch spojený najmä s konšpiračnými kruhmi okolo antisemitských periodík a s neonacistickými a neofašistickými skinheadmi. Neskôr nadobudol sofistikovanejšie podoby. V Českej republike je prítomný aj globálny islamistický antisemitizmus a antisemitizmus „novej ľavice“.

Boj proti antisemitizmu je dôležitou súčasťou budovania odolnej demokracie. Židovská menšina – hoci početne malá – sa sama aktívne zapája do ochrany svojich práv a zabezpečenia dôstojného života. Zahŕňa to aj historickú pamäť, napríklad úctu k obetiam a preživším holokaustu. Rôzne aspekty tejto problematiky rieši vládna Stratégia boja proti antisemitizmu v Českej republike na roky 2025 – 2030.

MISINFORMATION & DISINFORMATION

“Jews secretly control governments, banks, and the media.”

A classic conspiracy narrative reframed as “global elites” or “hidden networks,” often pushed through memes, influencer clips, and “follow the money” threads. Disinformation accounts stitch unrelated facts into a single plot, implying Jews as the coordinating force behind democracy, capitalism, migration, or “the EU.” It launders antisemitism through coded language

(“bankers,” “Soros,” “Rothschilds”), making it harder to moderate while keeping the same scapegoating logic.

“Zionists run a ‘shadow government’ and must be resisted.”

This extremist trope recasts democratic institutions as occupied by Jews, portraying violence as “self-defence.” It spreads in fringe forums and cross-platform repost chains, then re-enters mainstream spaces as ironic slang or “anti-globalist” content. Disinformation tactics include selective screenshots, fake “leaked” documents, and mislabelled symbols to imply secret

Jewish command structures—turning political anger into an antisemitic worldview.

“The Protocols’ prove the Jewish plan to dominate the world.”

A known antisemitic forgery entitled ‘The Protocols of the Elders of Zion’, which fuelled the rise of antisemitism in Nazi Germany and Imperial Russia, is often repackaged as “suppressed history,” circulated via PDFs, subtitled videos, and “thread” summaries. Disinformation communities claim censorship as proof of truth, then connect the text to modern events (wars, markets, pandemics).

The manipulation lies in presenting a fabricated document as documentary evidence, and in using its storyline as a template to interpret any crisis as Jewish orchestration.

“Jews serve Israel over their home country.”

This narrative frames Jewish civic participation as suspect, often triggered by Middle East escalations. It spreads through “security” talk, loyalty tests, and insinuations about dual passports or “foreign influence.” Misinformation filters include cherry-picked examples of individual Jewish voices, then generalising them to all Jews. The move is rhetorical: it turns ordinary pluralism into “betrayal,” legitimising exclusion from public life and harassment.

Holocaust denial and relativisation

Denial content – that the Holocaust is exaggerated, invented, or ‘just history wars’ – circulates via “debunking” videos, fake statistics, and misused archival images, often paired with claims that remembrance is a Jewish power tool. Disinformation techniques include quote-mining historians, mistranslating documents, and presenting fringe “research” as scholarly debate. Even when framed as “questions,”

the aim is to erode shared factual ground and normalise antisemitic hostility by delegitimising Jewish trauma.

Blood libel: “Jews harm children or traffic organs.”

A medieval trope is modernised into claims about kidnapping rings, organ theft, or ritual harm – now spread via sensational “warning” posts and manipulated photos. Disinformation accounts exploit moral panic mechanics: urgent language, anonymous “insiders,” and calls to “protect children.” Filtering narratives detach the accusation from Jews explicitly – naming “Zionists” or “globalists” – while keeping the same allegation of inherently murderous Jewish nature.

The ‘Israel are Nazis’ heuristic

This appears as political commentary but functions as disinformation when it acts as a shortcut for the scapegoating of Jewish people or collapses history into a provocation that denies Jewish self-understanding and erases Nazi genocide. It spreads through viral comparison images and sloganised moral equivalence, often during conflict spikes. The key mechanism is ‘frame hijacking’, using Holocaust language to delegitimise Jewish identity and community safety, not to analyse policy.

“Jews created or profit from crises to reshape society.”

A flexible conspiracy container: any socioeconomic shock – for example, COVID, wars, migration – becomes evidence of a Jewish plot. Disinformation channels remix real anxieties with fabricated causality and scapegoats. Common tactics include forged “plans,” fake charts, and misattributed quotes, then amplification by coordinated networks. The narrative survives fact-checks because it constantly mutates – swapping actors and slogans while preserving the core antisemitic blame.

PRESKÚMAJTE DEJINY ANTISEMITIZMU V ČESKU

2004 – 2024

VSTUP DO EÚ A ČLENSTVO

Po vstupe Českej republiky do Európskej únie v roku 2004 sa antisemitizmus ďalej vyvíjal v čoraz prepojenejšom a digitalizovanom prostredí. Kým otvorená neonacistická mobilizácia vrcholila koncom 2000. rokov a začiatkom 10. rokov 21. storočia, toto obdobie bolo charakteristické viac adaptáciou a diverzifikáciou antisemitských prejavov než ich ústupom. Organizované krajne pravicové siete sa stali sofistikovanejšími v koordinácii, organizovali symbolické akcie a demonštrácie – často namierené proti židovským priestorom – a zároveň udržiavali nadnárodné väzby s podobne zmýšľajúcimi skupinami v Európe aj mimo nej.

Zároveň sa antisemitizmus rozšíril za hranice tradičných neonacistických subkultúr do nových ideologických a komunikačných priestorov. Islamistické extrémistické naratívy, hoci v porovnaní so západnou Európou obmedzené rozsahom, sa objavili popri krajne pravicových konšpiračných rámcoch, najmä v online prostredí. Počas 10. rokov a začiatkom 20. rokov 21. storočia sa antisemitský diskurz čoraz viac spájal s reakciami na súčasné krízy – vrátane migrácie, pandémie COVID-19 a vojny na Ukrajine – a vkladal staršie motívy do nových politických naratívov. Toto obdobie prinieslo aj výrazný nárast online radikalizácie, najmä medzi mladšími jednotlivcami, čo prispelo k šíreniu antisemitskej propagandy, ako aj k vzniku plánov izolovaných jednotlivcov alebo malých skupín, zahŕňajúcich násilie. Napriek zásahom orgánov činných v trestnom konaní antisemitizmus pretrvával ako tekutý a prispôsobivý jav, schopný presúvať sa naprieč ideologickými, sociálnymi a technologickými kontextmi. Od eskalácie konfliktov v prvých dvoch desaťročiach 21. storočia sa v súvislosti s ozbrojenými konfliktmi na Blízkom východe objavili prvky antisemitizmu maskované ako antisionizmus. To následne eskalovalo po udalostiach zo 7. októbra 2023 a následnej odvete Izraela.

1989 – 2004

DEMOKRATIZÁCIA A TRANSFORMÁCIA

Pád komunistického režimu v roku 1989 zásadne zmenil politickú a spoločenskú situáciu vČeskoslovensku, odstránil štátnu kontrolu nad slobodou prejavu a obnovil pluralizmus vo verejnom živote. V tomto novootvorenom prostredí sa antisemitizmus znovu objavil, nie však ako súčasť štátnej politiky, ale ako fragmentovaný a decentralizovaný fenomén, ktorý sa prejavoval prostredníctvom extrémistických subkultúr, médií založených na konšpiračných naratívoch a sporadických násilných činov. Hoci oficiálna štátna politika židovské komunity vo všeobecnosti podporovala a diplomatické vzťahy s Izraelom boli obnovené, časti spoločnosti reagovali negatívne a čerpali zo starších antisemitských motívov aj nových importovaných ideologických vplyvov.

Počas 90. rokov šíriliantisemitizmus predovšetkým krajne pravicové siete a subkultúrne hnutia, najmä neonacistické skinheadské skupiny, ktoré spájali historické odkazy na nacistické obdobie so súčasnými konšpiračnými naratívmi, ako bola takzvaná „sionistická okupačná vláda“. Toto obdobie bolo charakteristické vznikom antisemitských tlačených médií, zinov a prvých foriem online propagandy, a zároveň prinieslo fyzické útoky na židovských jednotlivcov, synagógy a židovské cintoríny. Zároveň sa antisemitský diskurz čoraz viac prepájal s inými formami nenávisti, najmä s protirómskym rasizmom a naratívmi spojenými s izraelsko-palestínskym konfliktom. Hoci orgány činné v trestnom konaní a súdy príležitostne reagovali trestnými stíhaniami, pretrvávanie incidentov ukazovalo pokračujúcu prítomnosť antisemitizmu ako latentného, no mobilizovateľného prvku v častiach českej spoločnosti, ktorý sa prispôsoboval novým politickým slobodám a komunikačným kanálom postkomunistickej éry.

1945 – 1989

AUTORITÁRSTVO A DOHĽAD

Porážka nacizmu nepriniesla koniec antisemitizmu v českých krajinách. Židovskí preživší, ktorí sa po roku 1945 vracali, často narážali na byrokratické prekážky, spoločenskú nevraživosť a opätovnú nespravodlivosť, najmä pri snahách získať späť skonfiškovaný majetok. Hoci povojnové dekréty formálne zrušili vyvlastnenie z nacistickej éry, ich uplatňovanie často zvýhodňovalo nových správcov a užívateľov majetku, keďže niektorí štátni úradníci obviňovali Židov z kolaborácie, aby ospravedlnili odobratie ich majetku kvôli vlastizrade. Verejné incidenty z konca 40. rokov – vrátane antisemitskej nevraživosti na verejných podujatiach a samovraždy vojnového veterána Ejsika Weissa v dôsledku nepriateľskej politickej rétoriky – ukázali, že antisemitizmus pretrvával pod povrchom oficiálnej rétoriky aj počas antifašistickej obnovy štátu, dokonca bezprostredne po genocíde.

Po prevzatí moci komunistami v roku 1948 bol antisemitizmus skôr tranformovaný, než by bol odstránený. Otvorená nevraživosť ustúpila štátom vedenému „antisionizmu“, ktorý zobrazoval židovskú identitu ako politicky podozrivú a spájal ju so zahraničným vplyvom. Sionistické organizácie boli rozpustené, židovskí občania boli monitorovaní v rámci dlhodobých programov dohľadu a antisemitské stereotypy sa objavovali vo vykonštruovaných procesoch, propagande a diplomatických konfliktoch, najmä po roku 1967. Anonymné hrozby, vandalizmus na cintorínoch a vznik neonacistických mládežníckych skupín v 80. rokoch ukázali, že antisemitizmus pretrvával v štátnych štruktúrach aj na spoločenských okrajoch. Do roku 1989 bol židovský život v Česku hlboko poznačený desaťročiami umlčiavania, podozrievania a selektívnej pamäte – čo ukazuje, ako antisemitizmus môže pretrvávať prostredníctvom byrokratickej praxe a ideologického skresľovania aj v štáte, ktorý sa definoval ako antifašistický.

Source: Terezínská štafeta / commons.wikimedia.org, CC BY-SA 3.0

1939 – 1945

VOJNA A GENOCÍDA

Nacistická okupácia Čiech a Moravy v marci 1939 priviedla židovské obyvateľstvo pod úplnú kontrolu nemeckej rasovej legislatívy. Protektorát sa stal laboratóriom uplatňovania Norimberských zákonov za hranicami Nemecka: Židia boli zbavení občianskych práv, registrovaní a označovaní, vylúčení z ekonomického života, z verejných priestorov a vystavení stupňujúcim sa obmedzeniam pohybu, pobytu a živobytia. Arizácia pripravila desaťtisíce ľudí o majetok, zatiaľ čo „emigračné“ úrady nútili rodiny odovzdávať majetok pred tým, než ich vytlačili preč. Tieto opatrenia, vykonávané spoločne nemeckými úradmi a podriadenými protektorátnymi inštitúciami, vytvorili spoločenské prostredie, v ktorom sa antisemitizmus normalizoval a židovská prítomnosť sa chápala ako problém, ktorý treba riadiť, kontrolovať a napokon odstrániť.

Od konca roku 1941 sa antisemitská politika zmenila na organizované vyhladzovanie. Prvé deportácie do get v Lodži a Minsku znamenali prechod k systematickému odstraňovaniu. Terezín,v ktorom bolo zriadené geto a tranzitný tábor a sa stal ústredným mechanizmom nacistického prenasledovania v českých krajinách, zneužívajúci hladovanie, choroby a brutálne preľudnenie s neustálymi transportmi do vyhladzovacích miest. Viac než tridsaťtisíc Židov zahynulo za múrmi Terezína; desaťtisíce ďalších boli deportované do Treblinky, Auschwitz-Birkenau a ďalších koncentračných táborov a get na východe. Aj počas prebiehajúcej genocídy nacisti cynicky využívali Terezín na propagandu a predstavovali inscenovanú fasádu „humánneho“ zaobchádzania medzinárodným pozorovateľom. V posledných mesiacoch vojny evakuačné transporty, nové deportácie Židov zo zmiešaných manželstiev a epidémia týfusu prehĺbili utrpenie. Keď Červená armáda 8. mája 1945 oslobodila Terezín, židovské komunity Čiech a Moravy boli takmer úplne zničené – stali sa obeťami systému, ktorý spojil právnu diskrimináciu, ekonomické drancovanie, nútenú segregáciu a priemyselné vyvražďovanie do jedného neúprosného programu antisemitského prenasledovania.

Source: The Theresienstadt Centre for Genocide Studies

Preskúmajte celú históriu

Ponorte sa hlbšie do kľúčových momentov, ktoré formovali antisemitizmus a protirómsky rasizmus v Česku.

Zobraziť časovú os Česka

Preskúmajte inú krajinu