Nastavenie kurzu k usídľovaniu
Počas rokovania kolégia ministerstva vnútra 23. marca 1965 úrady vyhlásili prebiehajúcu kampaň asimilácie Rómov za úspešnú a rozhodli sa rozšíriť represívne opatrenia s cieľom urýchliť nútené usídlenie kočovných rómskych skupín. Politika posilnila nástroje kontroly zavedené už na začiatku 60. rokov: komunitní lídri boli izolovaní, rómski muži odvádzaní do armády a celé skupiny násilne rozptyľované, aby sa rozbili kočovné skupiny a zabezpečilo ich usadenie. Tieto opatrenia nadväzovali na predchádzajúce kroky z roku 1964, keď štát vykonal komplexné kontroly zimných táborov, vydal nové doklady totožnosti a pripravil zoznamy Rómov, ktorí stále praktizovali kočovný spôsob života. Uznesenia prijaté v roku 1965 tieto snahy zintenzívnili a prezentovali ukončenie kočovného spôsobu života ako politickú a spoločenskú nevyhnutnosť. Hoci bol program oficiálne prezentovaný ako „pomoc“ pri získaní bývania, zamestnania a sociálnej stability, administratívne a policajné postupy, ktoré sa používali, spôsobili, že usadzovanie malo v praxi donucovací charakter. Rozptyľovanie komunít, zákaz kočovania a hrozba sankciami pre tých, ktorí sa odmietali prispôsobiť, viedli k narušeniu tradičnej rómskej mobility a sociálnej štruktúry. Pre mnohých Rómov tieto politiky znamenali stratu tradičného spôsobu života, prerušenie kultúrnej kontinuity a dlhodobé sociálne dôsledky spojené s nútenou sedentarizáciou (usadzovaním).