Terezín ako propagandistické geto

popieranie a zakrývanie Genocídy

Hoci nacisti svoju antisemitskú ideológiu otvorene formulovali už od polovice 20. rokov 20. storočia, realizácia masového vraždenia počas druhej svetovej vojny bola zámerne utajovaná. Nacistická správa vytvárala ilúziu, že Židia sú presídľovaní do východnej Európy na prácu a „produktívne využitie“. Išlo o stratégiu, ktorá mala uľahčiť deportácie a minimalizovať odpor. V dôsledku tohto klamstva mnohé obete nepoznali svoj osud až do posledných chvíľ vo vyhladzovacích táboroch, ako bol Auschwitz-Birkenau.

Od roku 1942 bol Terezín v nacistických plánoch prezentovaný ako takzvané „geto pre starších“, ktoré malo Židom údajne ponúkať pokojný život na dôchodku. V skutočnosti boli životné podmienky katastrofálne: preplnenosť, hlad a choroby boli rozšírené a po októbri 1942 podiel väzňov starších ako 65 rokov prudko klesol v dôsledku masových deportácií a úmrtí. Keď sa v roku 1943 zintenzívnili medzinárodné obavy o osud európskych Židov, Terezín bol premenený na ústredný propagandistický nástroj, ktorý mal zakryť realitu genocídy.

Táto stratégia vyvrcholila rozsiahlou kampaňou „skrášľovania“ pred návštevou Medzinárodného Červeného kríža 23. júna 1944. Ulice boli vyzdobené, kultúrne a športové zariadenia pripravené na inscenované ukážky a vznikli fiktívne obchody, kaviarne, banka aj miestna mena. Väzni boli dôkladne poučení, ako sa majú správať a čo majú hovoriť. Klamstvo sa ukázalo ako účinné: delegácia vo svojej záverečnej správe do veľkej miery prijala nacistický výklad. V auguste a septembri 1944 túto ilúziu posilnil propagandistický film so scénami koncertov, detskej opery Brundibár a futbalových zápasov. Rovnaká logika pravdepodobne stála aj za takzvaným terezínskym rodinným táborom v Auschwitz-Birkenau, kde boli deportovaní väzni niekoľko mesiacov dočasne udržiavaní nažive, aby sa v rámci genocídneho systému zachovalo aspoň krátkodobé zdanie humánneho zaobchádzania.