
popieranie a zakrývanie Genocídy
Hoci nacisti otvorene formulovali svoju antisemitskú ideológiu už od polovice 20. rokov, reálne masové vraždenie počas druhej svetovej vojny zámerne utajovali. Nacistická správa šírila predstavu, že Židia sú presídľovaní do východnej Európy na tzv. “prácu a produktívne využitie”, čo bola stratégia určená na uľahčenie deportácií a minimalizovanie odporu. Tento klam znamenal, že mnohé obete nepoznali svoj osud až do posledných okamihov vo vyhladzovacích táboroch, ako bol Auschwitz-Birkenau.
Od roku 1942 bol Terezín v nacistickom plánovaní prezentovaný ako takzvané tzv. „geto pre starých ľudí”, ktoré malo Židom údajne poskytovať pokojný život na dôchodku. V skutočnosti však boli životné podmienky katastrofálne – preľudnenie, hlad a choroby si vyžiadali vysoký počet obetí. Po októbri 1942 podiel väzňov starších ako 65 rokov prudko klesol v dôsledku masových deportácií a úmrtí. Keď v roku 1943 vzrástol medzinárodný záujem o osud európskych Židov, nacisti premenili Terezín na ústredný propagandistický nástroj, určený na zakrytie reality genocídy.
Táto stratégia vyvrcholila rozsiahlou tzv. „skrášľovacou” kampaňou, ktorá predchádzala návšteve delegácie Medzinárodného výboru Červeného kríža 23. júna 1944. Ulice boli vyzdobené, kultúrne a športové zariadenia zinscenované ako súčasť propagandistickej kulisy, boli vytvorené fiktívne obchody, kaviarne, banka a miestna mena. Väzni boli dôkladne poučení, ako sa správať a čo hovoriť. Klam sa ukázal ako účinný: delegácia vo svojej záverečnej správe do značnej miery prijala nacistický naratív. V auguste a septembri 1944 túto ilúziu ešte posilnil nacistický propagandistický dokumentárny film o Terezíne, ktorý zobrazoval scény koncertov, detskej opery Brundibár a futbalových zápasov. Rovnaká logika pravdepodobne stála aj za zriadením tzv. terezínskeho “rodinného tábora” v Auschwitz-Birkenau, kde boli deportovaní niekoľko mesiacov dočasne udržiavaní pri živote, kým ich napokon zavraždili, čím sa vytváralo klamlivé zdanie dočasného humánneho zaobchádzania, hoci išlo o súčasť genocídneho systému.
„V kasárňach bielia, striekajú, leštia zámok na bráne, kľučku, všetko je natreté, vyčistené, uhladené, vyleštené, vyrovnané, zušľachtené, usporiadané, aby sa jedného dňa, keď príde čas, zdalo, že to bol raj, kde boli Židia.“
Karel Hartmann, väzeň terezínskeho geta
autor básnickej zbierky Terezínska epopej, zavraždený v Osvienčime v októbri 1944
Ďalšie čítanie / Zdroje
Videodocument „Terezín – druhá světová válka“
Anna HÁJKOVÁ, Poslední ghetto: Všední život v Terezíně, Praha 2021
The Last Ghetto, Oxford 2020
Hans Günther ADLER, Terezín 1941-1945: tvář nuceného společenství I-III, Praha 2006-2007
Theresienstadt 1941-1945: The Face of a Coerced Community
Hannelore BRENNER-WONSCHICK, Děvčata z pokoje 28, Praha 2011
The Girls of Room 28: Friendship, Hope, and Survival in Theresienstadt, Schocken 2009
Final Solution: The Fate of the Jews 1933–1949
David CESARANI, London 2016