Centrum komunitného organizovania (CKO) ponúka komunitný pohľad na rómsku históriu, miestnu pamäť a anticiganizmus na Slovensku. Svojou prácou zdôrazňuje dôležitosť dokumentovania prehliadaných príbehov, uznávania žitých skúseností a porozumenia tomu, ako historické vylúčenie naďalej formuje súčasnú diskrimináciu.

Súčasný protirómsky rasizmus na Slovensku sa prejavuje nielen prostredníctvom izolovaných aktov násilia, ale aj prostredníctvom systémového vylúčenia v oblasti vzdelávania, policajnej činnosti, bývania a verejnej politiky. Napriek právnej ochrane a politickým rámcom pretrvávajú štrukturálne nerovnosti, najmä v segregovanom školstve, obmedzenom prístupe k spravodlivosti a diskriminačných postupoch vo verejnej správe. Európske a medzinárodné orgány opakovane poukazujú na tieto problémy a konštatujú, že značná časť rómskych žiakov je vzdelávaná v segregovanom prostredí a že inštitucionálne reakcie na diskrimináciu a násilie zostávajú nejednotné. Prípady ako policajné zásahy v rómskych komunitách, uplatňovanie núdzových opatrení počas pandémie COVID-19 a priestorová segregácia prostredníctvom miestnej infraštruktúry odrážajú, ako môže byť protirómsky rasizmus zakorenený v postupoch verejnej správy, čím posilňuje stigmatizáciu a vylúčenie namiesto toho, aby podporoval inklúziu.

KONTROLA, VYLÚČENIE A POVOJNOVÁ ASIMILÁCIA

Počas vojnového Slovenského štátu (1939 – 1945), spojeného s nacistickým Nemeckom, boli rómske komunity vystavené eskalujúcim systémom kontroly, vrátane obmedzení pohybu, núteného usadzovania sa v segregovaných oblastiach a prideľovania do pracovných jednotiek. Zatiaľ čo sa prenasledovanie spočiatku sústreďovalo na policajné kontroly a nútené práce, násilie sa výrazne zintenzívnilo po potlačení Slovenského národného povstania v roku 1944 jednotkami typu „ “, keď jednotky ako pohotovostné divízie Hlinkovej gardy a nemecké Einsatzkommandos vykonávali masové popravy civilistov, vrátane Rómov, v lokalitách ako Kremnička a Nemecká. Ďalšie vraždy, represálie a prevádzka zadržiavacích a pracovných táborov – ako napríklad v Dubnici nad Váhom – boli súčasťou širšieho vzorca prenasledovania, ktorý zanechal v slovenskej spoločnosti hlboké, ale nedostatočne uznávané jazvy.

Po roku 1945 otvorené prenasledovanie ustúpilo štátom riadenej asimilácii a systémovej marginalizácii. Komunistické orgány zaviedli opatrenia, ako napríklad zákon z roku 1958 o trvalom usídlení kočovných osôb, ktorý v podstate zakázal kočovný spôsob života a zameral sa na rómske komunity prostredníctvom núteného usídľovania, registrácie a obmedzenia pohybu. Asimilačné prístupy vykresľovali Rómov ako „sociálny problém“, pričom kombinovali sociálne inžinierstvo s dohľadom, rozptýlením do segregovaných obydlí a koncentráciou v nízkoplatových zamestnaniach, zatiaľ čo štátne naratívy posilňovali anticigánske stereotypy. Postupy, ako napríklad nútená alebo vynútená sterilizácia rómskych žien – zdokumentované od konca 60. rokov do začiatku 21. storočia a neskôr riešené v prípadoch, ako napríklad V.C. proti Slovensku – ilustrujú hĺbku inštitucionálnej kontroly a pretrvávanie ujmy, často bez primeranej nápravy.

DEMOKRATICKÁ TRANSFORMÁCIA A ŠTRUKTURÁLNA NEROVNOSŤ

Po demokratickej transformácii po roku 1989 čelili rómske komunity kombinácii obnovenej nepriateľskosti a prehlbujúceho sa sociálno-ekonomického vylúčenia, keďže ekonomická reštrukturalizácia neprimerane zasiahla už aj tak marginalizované osady. Segregácia v školách zostala v praxi rozšírená, zatiaľ čo verejná diskusia často rámcovala protirómovú mobilizáciu v termínoch „bezpečnosti“ a „verejného poriadku“. Násilné incidenty – vrátane útokov skupín skinheadov v 90. rokoch a neskorších prípadov, ako bola streľba v Hurbanove v roku 2012 – zdôraznili pretrvávajúce riziká rasovo motivovaného násilia a vyvolali obavy o uznávanie a stíhanie zločinov z nenávisti.

Zároveň pretrváva štrukturálny protirómsky rasizmus v oblasti správy vecí verejných, policajnej činnosti a sociálnej politiky. Prípady, ako napríklad policajná razia v Moldave nad Bodvou v roku 2013, praktiky mestských samospráv zamerané na vylúčenie, segregačné múry a militarizované opatrenia v oblasti verejného zdravia, posilnili vzorce priestorového a sociálneho oddelenia. Medzinárodné orgány, vrátane Výboru OSN pre odstránenie rasovej diskriminácie (CERD) a európskych inštitúcií, opakovane kritizovali nedostatky v boji proti diskriminácii, najmä v oblasti vzdelávania a prístupu k spravodlivosti. Hoci Slovensko prijalo strategické rámce pre inklúziu Rómov, vrátane Stratégia rovnosti, inklúzie a participácie Rómov do Roku 2030, ich implementácia zostáva nerovnomerná. Neustále úsilie občianskej spoločnosti, aktivistov a lokálnych iniciatív svedčí o potenciáli pokroku, avšak pretrvávajúca chudoba, segregácia a predsudky zdôrazňujú potrebu čeliť protirómskemu rasizmu ako trvalému štrukturálnemu fenoménu spájajúcemu historické prenasledovanie so súčasnou nerovnosťou.

Misinformation & disinformation

“Roma are inherently or biologically criminal.”

A racialised narrative that treats poverty-linked visibility (petty offences, informal work) as “proof” of innate criminality. Disinformation spreads through viral local “incident” posts, selective CCTV clips, and sensational headlines that name Roma when suspects are unknown. The manipulation is statistical sleight-of-hand: overgeneralising from anecdote, ignoring structural drivers, and using coded terms such as “maladaptables” to normalise collective blame.

“Roma don’t work or choose welfare dependency.”

This frames exclusion as personal failure rather than discrimination. Misinformation spreads through “taxpayer outrage” content, cherry-picked benefit cases, and political talking points that omit labour-market barriers, segregation, and employer discrimination. Disinformation accounts boost anger by using misleading comparisons (“they get more than pensioners”), often with invented figures or decontextualised

screenshots of social-benefit rules – turning policy complexity into moral accusation.

“Roma kidnap children.”

A persistent rumour dating back centuries and a pattern that flares during local tensions and spreads fast via community Facebook groups and WhatsApp voice notes. It’s classic moral panic disinformation: anonymous claims, urgent “share to protect,” and recycled “warnings” from other towns and countries. The filtering mechanism is portability – one invented story becomes a template, reposted with a new place name which fuels vigilante

threats and collective punishment.

“Segregation is natural and for their own good.”

This narrative reframes discriminatory schooling and housing as cultural preference or “pragmatic” management. It spreads through official-sounding language – “parental choice,” “special needs,” “separate classes to help them catch up” – that masks unequal resources and biased assessment. Disinformation works by euphemism: it removes race from the explanation while keeping race as the organising principle, making segregation appear neutral and unavoidable.

“Roma are outsiders who refuse to integrate so must be excluded.”

A historical disinformation frame that portrays Roma as permanently foreign, nomadic, and incompatible with “normal society.” It spreads through simplified history posts, “tradition vs. civilisation” rhetoric, and decontextualised crime stories. The misinformation move is to treat diversity within Roma communities as irrelevant and to present coercive assimilation – such as forced settlement and

surveillance – as benevolent modernisation, blaming the target for the harm done to them.

“Roma get special privileges and protections but not ‘ordinary people.”

This grievance narrative claims “reverse discrimination” whenever anti-bias enforcement is discussed. Disinformation tactics include misquoting equal-treatment laws, inflating funding figures, and presenting targeted inclusion programmes as gifts for bad behaviour. It spreads especially well during elections: short clips, rage captions, and fabricated budget numbers.

The result is policy sabotage by resentment, turning equality measures into perceived corruption.

“Roma settlements are criminal zones, justifying collective punishment.”

This frames whole neighbourhoods as illegitimate and residents as complicit. It spreads via fear-based local reporting, dramatic “before/after” photos, and calls for raids and evictions as solutions. Disinformation filters include omitting key context – forced relocation, discrimination in housing markets, municipal neglect – and spotlighting disorder while ignoring positive local initiatives.

The narrative legitimises over-policing, forced displacement, and denial of services.

“Roma are dirty and spread disease.”

A dehumanising trope that resurfaces during health crises and in local housing conflicts. Disinformation spreads through photos taken out of context, mocking videos, and “health hazard” claims detached from infrastructure realities – overcrowding, lack of utilities, municipal underinvestment. The manipulation is a moral inversion: structural deprivation becomes evidence of inherent inferiority, which is then used to justify further exclusion and service denial.

OBJAVTE HISTÓRIU PROTIRÓMSKEHO RASIZMU NA SLOVENSKU

2004 – 2024

VSTUP DO EÚ A ČLENSTVO

V rokoch 2005 – 2024 bol na Slovensku protirómsky rasizmus naďalej viditeľný v oblasti verejnej správy, policajnej činnosti, bývania a verejnej diskusie, a to napriek vstupu do EÚ a opakovanému medzinárodnému dohľadu. Hoci boli pod vonkajším tlakom prijaté národné stratégie na začlenenie Rómov, ich implementácia zostala obmedzená a miestne orgány boli naďalej spájané so segregáciou prostredníctvom bytovej politiky, vysťahovaní a priestorových bariér, ako sú napríklad izolačné múry. Policajné násilie – najmä razie v Moldave nad Bodvou v roku 2013 – a rutinná kriminalizácia rómskych komunít vyvolali vážne obavy z inštitucionálneho rasizmu, ktorými sa neskôr zaoberali rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva v e a zistenia monitorovacích orgánov OSN.

Od polovice 2010. rokov sa v politickom diskurze čoraz viac presadzovala protirómska rétorika a otázky súvisiace s protirómskym rasizmom. Volebný vzostup krajne pravicových aktérov prispel k širšiemu šíreniu otvorene dehumanizujúcej rétoriky, vrátane návrhov na pracovné tábory a kolektívne tresty. Počas pandémie COVID-19 boli rómske osady vystavené militarizovaným karanténam a rasistickému mediálnemu pokrytiu, ktoré Rómov často vykresľovalo ako biologickú a sociálnu hrozbu. Segregácia vo vzdelávaní a bývaní zostala rozšírená aj v 20. rokoch 21. storočia, zatiaľ čo online priestory zosilňovali dezinformácie a nenávisť v dôsledku obmedzenej regulácie. Zároveň rómski aktivisti a iniciatívy občianskej spoločnosti čoraz viac bojovali proti vylúčeniu prostredníctvom mobilizácie na lokálnej úrovni, súdnych sporov a medzinárodnej advokácie, čím poukazovali na priepasť medzi formálnou rovnosťou a skutočnou skúsenosťou mnohých Rómov v súčasnom Slovensku.

1989 – 2004

DEMOKRATIZÁCIA A PRECHOD

Po zrútení štátneho socializmu sa na Slovensku zintenzívnil protirómsky rasizmus v kontexte ekonomickej reštrukturalizácie, budovania národnej identity a slabých záruk ochrany menšín. Rómske komunity boli neprimerane postihnuté nezamestnanosťou, neistotou bývania a odňatím sociálnych záruk, zatiaľ čo politický diskurz čoraz viac vykresľoval Rómov ako zneužívateľov sociálnych dávok, bezpečnostné hrozby alebo prekážky národnej súdržnosti. Školská segregácia sa rýchlo rozšírila, pričom rómske deti boli systematicky umiestňované do špeciálneho vzdelávania, čím sa pod rúškom neutrality a hodnotenia inštitucionalizovalo dlhodobé vylúčenie.

Počas 90. rokov 20. storočia policajné násilie, nútené vysťahovania a rasovo motivované útoky zo strany vznikajúcich skinheadských a neonacistických skupín vyvolali všeobecnú neistotu. Orgány často zlyhali pri klasifikácii násilia ako rasovo motivovaného, čím posilnili beztrestnosť. Zároveň svedectvá rómskych žien o nútenej sterilizácii vyvolali vážne obavy o donucovacie reprodukčné praktiky vo verejných inštitúciách, čo vyvolalo medzinárodné odsúdenie. Hoci sa občianske iniciatívy Rómov a kultúrna mobilizácia stali viditeľnejšími v období pred vstupom do EÚ, protirómsky rasizmus zostal viditeľný v každodennom riadení a postojoch verejnosti, čo naznačuje, že demokratická transformácia úplne neodstránila skoršie formy rasovo podmieneného vylúčenia.

1945 – 1989

AUTORITARIZMUS A DOHLAD

V socialistickom Československu bol protirómsky rasizmus na Slovensku inštitucionalizovaný prostredníctvom asimilačnej ideológie, sledovania a donucovacieho sociálneho inžinierstva. Rómom bolo odoprené uznanie ako národnej menšine a namiesto toho boli označení za „sociálne zaostalú vrstvu“, čo ospravedlňovalo politiku, ktorá kriminalizovala kočovníctvo, rozbíjala kultúrny život a vynucovala nútené usadzovanie a prácu. Štátne sledovanie zaobchádzalo s rómskymi komunitami ako s bezpečnostnými rizikami, zatiaľ čo mediálne stereotypy ich vykresľovali ako lenivé, kriminálne alebo odporujúce pokroku.

Politika v oblasti vzdelávania a bývania upevňovala segregáciu, pričom rómske deti boli vo veľkej väčšine umiestňované do špeciálnych škôl a rodiny presídľované do okrajových osád bez infraštruktúry. Diskriminácia v zamestnaní obmedzovala rómskych pracovníkov na najneistejšie pracovné miesta, zatiaľ čo kultúrne vyjadrovanie bolo povolené len v prísne kontrolovaných, depolitizovaných formách. Násilná sterilizácia rómskych žien a systematické umlčovanie rómskych intelektuálov odhalili rasovú logiku, na ktorej stála socialistická vláda. Koncom 80. rokov sa protirómsky rasizmus stal štrukturálnou súčasťou štátnej praxe a spoločenského života, čím položil základy pre násilie a vylúčenie v prechodnom období.

1939 – 1945

VOJNA A GENOCÍDA

Počas vojnového Slovenského štátu sa protirómsky rasizmus vyvinul z dlhodobých predsudkov do systematického rasového prenasledovania zakotveného v zákonoch, správe a každodennom riadení. Pod vplyvom nacistickej ideológie zaviedli slovenské orgány opatrenia obmedzujúce pohyb, zamestnanosť, vzdelávanie a prístup Rómov do verejného priestoru, pričom vynucovali povinnú registráciu, rasovú klasifikáciu a viditeľnú identifikáciu. Rómske komunity boli uväznené v segregovaných osadách, vylúčené z hospodárskeho života a podrobené núteným prácam v táboroch, ako napríklad v Dubnici nad Váhom, čím sa administratívna kontrola spojila s fyzickým nátlakom a vykorisťovaním.

Od roku 1942 sa prenasledovanie stupňovalo do priameho násilia a masových represií. Rómovia boli vyháňaní z miest, stali sa terčom protipartizánskych operácií a boli vystavení popravám, deportáciám a zničeniu celých komunít, najmä po potlačení Slovenského národného povstania v roku 1944. Masové vraždy na miestach ako Kremnička a Dubnica nad Váhom, spolu s deportáciami do Osvienčimu-Birkenau a iných táborov, boli súčasťou širšieho Porajmosu. Hoci bolo prenasledovanie Rómov menej systematicky byrokratizované ako genocída Židov, malo za následok rozsiahle ničenie a straty a zanechalo hlboké, ale dlho marginalizované jazvy v povojnovej slovenskej spoločnosti.