Súčasný antisemitizmus na Slovensku sa vyznačuje menej častým fyzickým násilím ako pretrvávaním antisemitského diskurzu, najmä v online sfére a v niektorých častiach verejnej diskusie. Hoci k útokom na židovské osoby a majetok – ako je vandalizmus na cintorínoch – dochádza, sú v porovnaní s inými formami prejavu relatívne obmedzené. Antisemitské naratívy sa častejšie objavujú v zakódovanom jazyku, konšpiračných teóriách a historickom relativizovaní, často v spojitosti so širšími nacionalistickými, antiliberálnymi alebo geopolitickými diskurzmi. Napriek existencii právnej ochrany pretrvávajú medzery v presadzovaní práva a prevencii a medzinárodné monitorovacie orgány opakovane poukazujú na problémy pri účinnom riešení nenávistných prejavov a antisemitských incidentov.

OD ŠTÁTOM RIADENÉHO PRENASLEDOVANIA K POVOJNOVÉMU MLČANIU

Po zriadení slovenského štátu spriazneného s nacistami v roku 1939 sa antisemitizmus inštitucionalizoval prostredníctvom komplexného právneho a administratívneho rámca. Židovský zákonník z roku 1941 zbavil Židov občianskych práv, zaviedol konfiškáciu majetku, nútené práce a viditeľné identifikačné opatrenia ( ), zatiaľ čo deportačná politika – realizovaná za aktívnej účasti slovenských orgánov – viedla k vyhladeniu väčšiny židovského obyvateľstva v krajine. Desaťtisíce ľudí bolo poslaných do vyhladzovacích a koncentračných táborov a po nemeckej okupácii v roku 1944 nasledovali ďalšie vraždy, v dôsledku čoho do konca vojny prežila len malá časť predvojnovej populácie, ktorá čítala približne 89 000 ľudí.

V bezprostrednom povojnovom období pretrvával antisemitizmus prostredníctvom násilia a sociálnej nepriateľskosti, najmä v kontexte reštitúcií a návratu židovských preživších. Incidenty, ako bol pogrom v Topoľčanoch, ako aj zabíjanie navracajúcich sa Židov na východnom Slovensku a protižidovské nepokoje v Bratislave, odrážali širšie napätie a nevyriešenú vojnovú dynamiku. Za komunistického režimu bola spomienka na holokaust začlenená do všeobecného protifašistického naratívu, ktorý zakrýval židovskú špecifickosť a vyhýbal sa konfrontácii s miestnou spoluvinou. Verejná diskusia zostala obmedzená, zatiaľ čo v niektorých častiach spoločnosti naďalej kolovali prvky popierania, bagatelizovania a nacionalistického preinterpretovania.

DEMOKRATICKÁ TRANSFORMÁCIA A SÚČASNÉ PREJAVY

Demokratická transformácia po roku 1989 opäť otvorila priestor pre židovský kultúrny život a historickú reflexiu, ale zároveň umožnila oživenie nacionalistických a krajne pravicových naratívov. Politickí aktéri, vrátane ĽSNS, sú spájaní s historickým revizionizmom, relativizáciou holokaustu a konšpiračnými teóriami týkajúcimi sa údajného „židovského vplyvu“. Antisemitský diskurz sa objavil nielen v organizovaných extrémistických prostrediach, ale aj vo verejných debatách, kde sa často prelínal s nacionalistickými a antiliberálnymi naratívami.

Zároveň sa digitálna sféra stala kľúčovým vektorom šírenia antisemitizmu, najmä medzi mladším publikom. Online platformy uľahčujú šírenie konšpiračných teórií, nenávistných prejavov ( ) a extrémistickej symboliky, čím spájajú miestnych aktérov s nadnárodnými ideologickými prúdmi. Hoci právne rámce a medzinárodné iniciatívy zlepšili inštitucionálne povedomie, ich presadzovanie zostáva nerovnomerné a v oblasti prevencie, stíhania a vzdelávania pretrvávajú medzery. Pretrvávajúca prítomnosť antisemitskej rétoriky, vandalizmu a skresľovania histórie naznačuje, že nevyriešené naratívy z minulosti naďalej formujú súčasné prejavy antisemitizmu na Slovensku.

Misinformation & disinformation

“Jews secretly control governments, banks, and the media.”

A classic conspiracy narrative reframed as “global elites” or “hidden networks,” often pushed through memes, influencer clips, and “follow the money” threads. Disinformation accounts stitch unrelated facts into a single plot, implying Jews as the coordinating force behind democracy, capitalism, migration, or “the EU.” It launders antisemitism through coded language

(“bankers,” “Soros,” “Rothschilds”), making it harder to moderate while keeping the same scapegoating logic.

“Zionists run a ‘shadow government’ and must be resisted.”

This extremist trope recasts democratic institutions as occupied by Jews, portraying violence as “self-defence.” It spreads in fringe forums and cross-platform repost chains, then re-enters mainstream spaces as ironic slang or “anti-globalist” content. Disinformation tactics include selective screenshots, fake “leaked” documents, and mislabelled symbols to imply secret Jewish

command structures—turning political anger into an antisemitic worldview.

“The Protocols’ prove the Jewish plan to dominate the world.”

A known antisemitic forgery entitled ‘The Protocols of the Elders of Zion’, which fuelled the rise of antisemitism in Nazi Germany and Imperial Russia, is often repackaged as “suppressed history,” circulated via PDFs, subtitled videos, and “thread” summaries. Disinformation communities claim censorship as proof of truth, then connect the text to modern events (wars, markets, pandemics).

The manipulation lies in presenting a fabricated document as documentary evidence, and in using its storyline as a template to interpret any crisis as Jewish orchestration.

“Jews serve Israel over their home country.”

This narrative frames Jewish civic participation as suspect, often triggered by Middle East escalations. It spreads through “security” talk, loyalty tests, and insinuations about dual passports or “foreign influence.” Misinformation filters include cherry-picked examples of individual Jewish voices, then generalising them to all Jews. The move is rhetorical: it turns ordinary pluralism into “betrayal,” legitimising exclusion from public life and harassment.

Holocaust denial and relativisation

Denial content – that the Holocaust is exaggerated, invented, or ‘just history wars’ – circulates via “debunking” videos, fake statistics, and misused archival images, often paired with claims that remembrance is a Jewish power tool. Disinformation techniques include quote-mining historians, mistranslating documents, and presenting fringe “research” as scholarly debate. Even when framed as “questions,”

the aim is to erode shared factual ground and normalise antisemitic hostility by delegitimising Jewish trauma.

Blood libel: “Jews harm children or traffic organs.”

A medieval trope is modernised into claims about kidnapping rings, organ theft, or ritual harm – now spread via sensational “warning” posts and manipulated photos. Disinformation accounts exploit moral panic mechanics: urgent language, anonymous “insiders,” and calls to “protect children.” Filtering narratives detach the accusation from Jews explicitly – naming “Zionists” or “globalists” – while keeping the same allegation of inherently murderous Jewish nature.

The ‘Israel are Nazis’ heuristic

This appears as political commentary but functions as disinformation when it acts as a shortcut for the scapegoating of Jewish people or collapses history into a provocation that denies Jewish self-understanding and erases Nazi genocide. It spreads through viral comparison images and sloganised moral equivalence, often during conflict spikes. The key mechanism is ‘frame hijacking’, using Holocaust language to delegitimise Jewish identity and community safety, not to analyse policy.

“Jews created or profit from crises to reshape society.”

A flexible conspiracy container: any socioeconomic shock – for example, COVID, wars, migration – becomes evidence of a Jewish plot. Disinformation channels remix real anxieties with fabricated causality and scapegoats. Common tactics include forged “plans,” fake charts, and misattributed quotes, then amplification by coordinated networks. The narrative survives fact-checks because it constantly mutates – swapping actors and slogans while preserving the core antisemitic blame.

OBJAVTE HISTÓRIU ANTISEMITIZMU NA SLOVENSKU

2004 – 2024

VSTUP DO EÚ A ČLENSTVO

Po vstupe Slovenska do Európskej únie v roku 2004 sa antisemitizmus prejavoval menej prostredníctvom masového pouličného násilia ako prostredníctvom symbolických útokov, politickej radikalizácie a zintenzívňujúcich sa sporov o históriu, identitu a verejnú pamäť. Židovské cintoríny, synagógy, múzeá a pamätníky holokaustu boli opakovane vandalizované, často s použitím nacistických symbolov alebo v pamätné dni, čo podčiarkuje pokračujúce zameriavanie sa na židovskú prítomnosť a pamäť vo verejnom priestore. Zároveň extrémne pravicové mediálne ekosystémy a online platformy šírili konšpiračné teórie, ktoré vykresľovali Židov ako skrytých politických aktérov, globálne elity alebo agentov stojacich za migráciou, liberalizmom a neskôr aj krízami verejného zdravia, čím umožnili starším antisemitským klišé prispôsobiť sa novým kontextom.

Rastúca viditeľnosť krajnej pravice, najmä parlamentný prielom strany ĽSNS v roku 2016, znamenala dôležitý posun vo verejnej legitimite popierania holokaustu, jeho relativizácie a antisemitskej rétoriky. Verejné zhromaždenia, predvolebné akcie a digitálne kanály čoraz častejšie prinášali antisemitské témy, zatiaľ čo opakované hrozby voči židovským komunitám a aktivistom odhalili, ako sa online radikalizácia môže preniesť do občianskeho a politického života. Napriek pravidelnému odsudzovaniu zo strany politických lídrov a dôsledným reakciám židovských organizácií a občianskej spoločnosti naznačuje opakované znesväcovanie cintorínov a pamätníkov v polovici 20. rokov 21. storočia, že antisemitizmus typu na Slovensku pretrváva, pričom sa prejavuje menej prostredníctvom centralizovaných hnutí ako skôr prostredníctvom opakovaného vandalizmu, extrémistickej politiky, nenávisti na internete a nevyriešených konfliktov týkajúcich sa historickej zodpovednosti.

1989 – 2004

DEMOKRATIZÁCIA A PRECHOD

V postkomunistickom Slovensku sa antisemitizmus opäť objavil v súvislosti s nacionalistickou politikou, historickým revizionizmom a extrémistickými subkultúrami. Verejné debaty o štátnosti a národnej identite často sprevádzali pokusy prezentovať vojnový Slovenský štát v priaznivejšom svetle, čím sa minimalizovala alebo relativizovala jeho úloha v prenasledovaní a deportáciách. Krajne pravicoví vydavatelia, neformálne extrémistické kruhy, siete šíriace nenávistnú hudbu a skupiny skinheadov šírili popieranie holokaustu, konšpiračné naratívy a nacistickú symboliku, zatiaľ čo znesväcovanie cintorínov, útoky na viditeľné židovské osobnosti a narúšanie spomienkových podujatí signalizovali, že antisemitizmus sa vrátil ako ideológia aj ako verejné zastrašovanie.

Inštitucionálne reakcie v tomto období boli nerovnomerné. Súdne orgány nepostupovali voči antisemitským prejavom vždy konzistentne, zatiaľ čo vzdelávacie materiály a verejné spomienkové praktiky boli často kritizované za to, že sa nezaoberali holokaustom s dostatočnou jasnosťou a historickou presnosťou. Židovské organizácie opakovane zasahovali proti zavádzajúcim učebniciam, revizionistickým naratívam a zanedbávaniu alebo komerčnému tlaku ovplyvňujúcemu pamiatkové lokality a pamätné miesta. Zároveň však koniec 90. rokov a začiatok 21. storočia priniesli aj postupný pokrok: silnejšie verejné odsúdenie popierania holokaustu, revízie školských materiálov, zavedenie iniciatív na pamiatku holokaustu a nové projekty pamätníkov a múzeí. Napriek tomu antisemitizmus zostal prítomný v niektorých častiach politickej kultúry a verejného diskurzu, čo vyvolalo širšie otázky o schopnosti demokratických inštitúcií odolávať historickému skresľovaniu, popieraniu a nenávistným prejavom v období po transformácii.

1945 – 1989

AUTORITARIZMUS A DOHLAD

Po roku 1945 antisemitizmus na Slovensku nezmizol, ale bol pretvorený povojnovými konfliktmi a neskôr komunistickou ideológiou. Židovskí preživší, ktorí sa vracali z táborov, skrývania alebo exilu, sa často stretávali s nepriateľstvom, neistotou a odporom voči reštitúcii, čo sa prejavilo v násilných incidentoch, ako bol pogrom v Topoľčanoch, protižidovské nepokoje počas partizánskeho zjazdu v Bratislave a vraždy navracajúcich sa Židov na východnom Slovensku. Hoci sa židovské náboženské a komunitné inštitúcie v bezprostredných povojnových rokoch čiastočne obnovili, toto oživenie prebiehalo v krehkom prostredí poznačenom podozrením, miestnou nevôľou a rastúcou politickou kontrolou.

Po prevzatí moci komunistami bol židovský život čoraz viac centralizovaný, monitorovaný a zbavený autonómie. Jediná štátom schválená náboženská štruktúra nahradila pluralitný komunitný život, zatiaľ čo sionistická činnosť, nezávislé organizácie a mnohé formy židovského kultúrneho prejavu boli považované za politicky podozrivé. Stalinistické čistky, sledovanie židovských intelektuálov, dopad Slánského procesu a rétorika „antikozmopolitizmu“ zakotvili antisemitizmus v štátnych štruktúrach pod ideologickým krytím. Židovský majetok bol znárodnený, pamätné miesta a cintoríny boli zanedbávané alebo zbúrané, svedectvá o holokauste boli cenzurované a židovská história bola absorbovaná do abstraktných antifašistických naratívov, ktoré zakrývali tak židovskú špecifickosť, ako aj miestnu spoluúčasť. Po roku 1967 sa antisionistická rétorika ešte viac zintenzívnila a v neskoršom socialistickom období sa na okraji spoločnosti opäť objavila antisemitská propaganda a nacionalistický extrémizmus.

1939 – 1945

VOJNA A GENOCÍDA

V rokoch 1939 až 1945 sa antisemitizmus na Slovensku stal plne inštitucionalizovaným, štátom legislatívne zakotveným a nakoniec genocídnym. Po získaní nezávislosti pod nacistickou záštitou premenil slovenský štát antisemitizmus z predsudku na riadiaci princíp „ “, pričom využíval právo, byrokraciu a policajnú moc na vylúčenie Židov z občianskeho, ekonomického a spoločenského života. Počiatočné opatrenia zbavili mnohých Židov občianstva a živobytia, zakázali im prístup do škôl a k povolaniam, urýchlili árijizáciu a zničili materiálny základ prežitia Židov. Vytvorenie Židovského centra pod štátnou kontrolou, kodifikácia Židovského zákonníka v roku 1941 a zriadenie domácich táborov nútených prác a koncentračných táborov v Seredi, Novákoch a Vyhniach ukazujú, ako sa prenasledovanie stalo bežnou praxou prostredníctvom slovenských inštitúcií ešte pred začatím masových deportácií.

V roku 1942 sa Slovensko stalo jedným z prvých nacistických spojencov, ktoré masovo deportovalo svoje židovské obyvateľstvo, pričom desiatky tisíc ľudí poslalo do Osvienčimu a iných vyhladzovacích a koncentračných táborov za aktívnej účasti štátu. Hoci boli deportácie dočasne zastavené po tom, čo sa k režimu dostali správy o masových vraždách, prenasledovanie neskončilo a preživšie židovské obyvateľstvo zostalo pod nátlakom, v uväznení a pod neustálou hrozbou. Po nemeckej okupácii v roku 1944 a potlačení Slovenského národného povstania sa deportácie obnovili pod zintenzívnenou nacistickou kontrolou, sprevádzané raziami, popravami a vraždením v miestach ako Kremnička a Nemecká. Holokaust na Slovensku teda nebol len jednoducho vnútroštátne vynútený, ale umožnený domácou kolaboráciou, administratívnou efektívnosťou, ekonomickým oportunizmom a ideologickým zosúladením, čím sa antisemitizmus zakorenil v jadre vojnovej štátnej moci a do oslobodenia prežilo len zopár predvojnových slovenských Židov.