Uccu Roma Informal Educational Foundation vytvára dialóg medzi rómskymi a nerómskymi komunitami v Maďarsku prostredníctvom neformálneho vzdelávania, mestských prechádzok vedených Rómami a osobných stretnutí. Činnosť nadácie prepája rómsku identitu, kultúru, miestnu pamäť a žitú skúsenosť Rómov s potrebou aktívne vystupovať proti rómskemurasizmu a stereotypom.

Ekonomická transformácia po roku 1989 zintenzívnila vylúčenie Rómov. Deindustrializácia a masová nezamestnanosť zasiahli rómske komunity najtvrdšie a narušili už aj tak obmedzenú sociálnu mobilitu, ktorú získali za komunizmu. Hoci vlády v priebehu rokov prijali stratégie na podporu inklúzie Rómov, ich slabé presadzovanie a politizácia ohrozovalo pokrok v ich začleňovaní. Vzostup krajne pravicových strán začiatkom 21. storočia začal protirómsku rétoriku normalizovať: polovojenské pochody v obciach ako Gyöngyöspata a Devecser začiatkom 10. rokov terorizovali rómskych obyvateľov pod zámienkou „obnovy poriadku“. Takýmto pochodom odvtedy polícia bráni a otvorené prejavy protirómskeho rasizmu sa znížili. Napriek významným investíciám do inkluzívnych programov, najmä do desegregácie bývania a zvýšenej zamestnanosti rómskej komunity od konca 10. rokov politické sily naďalej využívajú a živia protirómske nálady. Segregácia a diskriminácia stále pretrvávajú.

Historické korene vylúčenia

Prítomnosť Rómov na území Maďarska siaha do 15. storočia, pričom ich dejiny sú poznačené striedajúcimi sa cyklami kontroly, marginalizácie a prenasledovania. Habsburská éra (1526 – 1867) sa vyznačovala najmä asimiláciou, ktorá sa usilovala odstrániť rómsku kultúru a kočovný spôsob života. Politika režimu často odrážala spájanie represie a asimilácie, ktoré boli ovplyvnené rasovo-hygienickými a biologicko-asimilačnými diskurzmi, ako aj spoločenskými konštrukciami o „Cigánoch“ ako tých, ktorí sa„vyhýbajú práci“. Počas Rakúsko-Uhorska (1867 – 1918) boli usadení Rómovia čiastočne integrovaní. Tí, ktorí žili kočovným spôsobom života, však stále čelili výrazným predsudkom a vylúčeniu, často boli obťažovaní úradmi a považovaní za zločincov. Hoci národné rómske sčítanie z roku 1893 zmapovalo ich situáciu, neprinieslo žiadne zmysluplné inkluzívne opatrenia. Väčšina rómskych detí nedostávala pravidelné vzdelanie, čo ďalej prehlbovalo spoločenské rozdiely.

V medzivojnovom období za Miklósa Horthyho neexistovala centrálna rómska politika. Rómovia boli vnímaní predovšetkým ako problematickí z hľadiska verejného poriadku a sociálnej politiky, pričom s kočujúcimi Rómami sa zaoberali bezpečnostné zložky. Zákony inštitucionalizovali segregáciu a nútenú prácu. Nacistická okupácia v roku 1944 a spolupráca maďarských úradov viedli k Porajmosu (genocída a holokaust Rómov počas druhej svetovej vojny, iný názov Pharrajimos, oba z rómskeho jazyka), počas ktorého boli tisíce Rómov popravené, deportované alebo zahynuli v nútených pracovných práporoch (vojenské pracovné jednotky) a koncentračných táboroch. Povojnová komunistická vláda nahradila otvorené prenasledovanie paternalistickou kontrolou: rómski preživší nedostali reparácie ani uznanie a boli vylúčení z pozemkových reforiem, čo viedlo k ich pretrvávajúcej chudobe. Štátom riadené „modernizačné“ politiky presadzovali nútené usádzanie Rómov v segregovanom a často nevyhovujúcom bývaní na okrajoch miest, pričom Rómov zobrazovali ako „sociálny problém“. Hoci programy zamerané na ich vzdelávanie a zamestnávanie formálne smerovali k integrácii, často posilňovali ich závislosť a kultúrne vymazávanie. Napriek oficiálnej rétorike solidarity zostali rómski občania neprimerane chudobní a stigmatizovaní.

Medzi asimiláciou a odporom

Demokratická transformácia v Maďarsku po roku 1989 odhalila pretrvávajúcu prítomnosť protirómskeho rasizmu. Diskriminácia v školách a na pracoviskách, policajné postupy založené na rasovom alebo etnickom pôvode a pretrvávanie segregovaných osád ukazujú, že predsudky prežívajú naprieč ideológiami. Od 90. rokov 20. storočia rómske komunity v Maďarsku čelili opakovaným násilným útokom – od skinheadských razií po koordinované neonacistické podpaľačské a strelecké útoky na rómske domy – najmä počas vlny rasovo motivovaného násilia v rokoch 2008 – 2009. Krajne pravicové pochody, vrátane pochodu organizovaného Jobbikom v Devecseri v roku 2012 šokovali domáce aj medzinárodné publikum. Úrady neskôr takýmto násilnostiam zabránili.

Rozsiahla diskriminácia proti Rómom vrátane etnického profilovania však pokračovala a odhaľovala pretrvávajúci protirómsky rasizmus a zlyhania inštitúcií pri vyvodzovaní zodpovednosti. Konfrontácia s protirómskym rasizmom v Maďarsku si vyžaduje viac než desegregačnú a integračnú politiku – vyžaduje širší prístup k sociálnej inklúzii a uznanie historickej kontinuity vylúčenia a jeho morálnych dôsledkov. V posledných rokoch miestne iniciatívy vedené Rómami a mimovládne organizácie začali bojovať proti vylúčeniu, budovať siete obhajoby a posilňovať kultúrnuj identitu. Širšia spoločenská klíma však zostáva napätá, pričom online nenávistné prejavy a snaha politických elíturobiť z menšín obetných baránkov naďalej udržiavajú nepriateľské postoje voči Rómom.

DEZINFORMÁCIE A MISINFORMÁCIE

„Rómovia sú zo svojej podstaty alebo biologicky predurčení ku kriminalite.“

Rasovo podmienený naratív, ktorý prezentuje javy spojené s chudobou (drobnú kriminalitu, neformálnu prácu) ako „dôkaz“ vrodeného sklonu ku kriminalite. Dezinformácie sa šíria prostredníctvom virálnych príspevkov o miestnych „incidentoch“, selektívne vybraných záberov z bezpečnostných kamier a senzačných titulkov, ktoré označujú Rómov za páchateľov aj v prípadoch, keď totožnosť podozrivých nie je známa. Manipulácia spočíva v zavádzajúcej práci so štatistikami a faktami: v zovšeobecňovaní jednotlivých prípadov, ignorovaní štrukturálnych príčin a používaní kódovaných výrazov, ako napríklad „neprispôsobiví“, s cieľom normalizovať kolektívne pripisovanie viny.

„Rómovia nepracujú alebo si dobrovoľne volia závislosť od sociálnych dávok.“

Tento naratív vykresľuje sociálne vylúčenie ako osobné zlyhanie, a nie ako dôsledok diskriminácie. Misinformácie sa šíria prostredníctvom obsahu vyvolávajúceho rozhorčenie daňových poplatníkov, účelovo vybraných prípadov poberania sociálnych dávok a politických tvrdení, ktoré opomínajú prekážky na trhu práce, segregáciu a diskrimináciu zo strany zamestnávateľov. Dezinformačné účty podnecujú hnev používaním zavádzajúcich porovnaní („dostávajú viac ako dôchodcovia“), často založených na vymyslených údajoch

alebo snímkach pravidiel poskytovania sociálnych dávok vytrhnutých z kontextu – čím z komplexnej sociálnej politiky vytvárajú morálne obvinenie.

„Rómovia unášajú deti.“

Ide o pretrvávajúcu fámu s koreňmi siahajúcimi niekoľko storočí do minulosti, ktorá sa opakovane objavuje v obdobiach lokálneho napätia a rýchlo sa šíri prostredníctvom komunitných skupín na Facebooku či hlasových správ na WhatsAppe. Je typickým príkladom dezinformácie založenej na vyvolávaní morálnej paniky: využíva anonymné tvrdenia, naliehavé výzvy typu „zdieľajte, aby ste ochránili deti“ a opakovane šírené „varovania“ pochádzajúce z iných miest či krajín. Mechanizmus šírenia spočíva v ľahkej prenositeľnosti naratívu – jeden vymyslený príbeh sa stáva šablónou, ktorá sa opätovne zverejňuje iba so zmeneným názvom miesta,

čím podnecuje hrozby samozvaného násilia a kolektívne trestanie.

„Segregácia je prirodzená a je v ich vlastnom záujme.“

Tento naratív vykresľuje diskriminačnú segregáciu v školstve a bývaní ako kultúrnu preferenciu alebo „pragmatické“ riešenie. Šíri sa prostredníctvom zdanlivo oficiálneho jazyka – napríklad „voľba rodičov“, „špeciálne potreby“ či „oddelené triedy, ktoré im pomôžu dobehnúť učivo“ –, ktorý zastiera nerovný prístup k zdrojom a zaujaté hodnotenie. Dezinformácia tu funguje prostredníctvom eufemizmov: z vysvetlenia odstraňuje etnický pôvod, hoci ten zostáva základným princípom rozdeľovania, čím segregáciu vykresľuje ako neutrálnu a nevyhnutnú.

„Rómovia sú cudzinci, ktorí sa odmietajú integrovať, a preto musia byť vylúčení zo spoločnosti.“

Historický dezinformačný rámec, ktorý vykresľuje Rómov ako trvalo cudzorodú, kočovnú skupinu nezlučiteľnú s „normálnou spoločnosťou“. Šíri sa prostredníctvom zjednodušujúcich príspevkov o histórii, rétoriky stavajúcej „tradíciu“ proti „civilizácii“ a príbehov o kriminalite vytrhnutých z kontextu. Dezinformačný postup spočíva v ignorovaní rozmanitosti rómskych komunít a vo vykresľovaní nútenej asimilácie – napríklad núteného usadzovania a

sledovania – ako dobre mienenej modernizácie, pričom vina za spôsobenú ujmu sa prenáša na samotnú skupinu, ktorá jej bola vystavená.

„Rómovia majú osobitné privilégiá a ochranu, ktoré ‚bežní ľudia‘ nemajú.“

Tento naratív založený na pocite krivdy tvrdí, že pri presadzovaní opatrení proti diskriminácii dochádza k „obrátenej diskriminácii“. Medzi dezinformačné taktiky patrí skresľovanie zákonov o rovnakom zaobchádzaní, zveličovanie výšky finančných prostriedkov a vykresľovanie cielených inkluzívnych programov ako odmien za zlé správanie. Mimoriadne dobre sa šíri počas volieb prostredníctvom krátkych videí, poburujúcich popisov a vymyslených údajov o verejných výdavkoch.

Výsledkom je oslabovanie verejných politík prostredníctvom vyvolávania nevôle, pričom opatrenia na podporu rovnosti sú vykresľované ako forma korupcie.

„Rómske osady sú zónami kriminality, čo ospravedlňuje kolektívne trestanie.“

Tento naratív vykresľuje celé štvrte či komunity ako nelegitímne a ich obyvateľov ako spoluvinníkov. Šíri sa prostredníctvom miestneho spravodajstva založeného na vyvolávaní strachu, dramatických fotografií „pred a po“ a výziev na policajné razie či vysťahovanie ako riešenie problému. Medzi dezinformačné postupy patrí vynechávanie kľúčového kontextu – núteného presídľovania, diskriminácie na trhu s bývaním či zanedbávania zo strany samospráv – a zdôrazňovanie problémov a neporiadku pri súčasnom ignorovaní pozitívnych miestnych iniciatív.

Tento naratív legitimizuje neprimerané policajné zásahy, nútené vysídľovanie a odopieranie služieb.

„Rómovia sú špinaví a šíria choroby.“

Dehumanizujúci stereotyp, ktorý sa opakovane objavuje počas zdravotných kríz a pri miestnych sporoch týkajúcich sa bývania. Dezinformácie sa šíria prostredníctvom fotografií vytrhnutých z kontextu, zosmiešňujúcich videí a tvrdení o „ohrození verejného zdravia“, ktoré ignorujú reálne podmienky infraštruktúry – preľudnenosť, nedostatočný prístup k základným sieťam a službám či nedostatočné investície zo strany samospráv. Manipulácia spočíva v morálnom prevrátení príčin a následkov: štrukturálne znevýhodnenie sa prezentuje ako dôkaz vrodenej menejcennosti, ktorý sa následne využíva na ospravedlňovanie ďalšieho vylučovania a odopierania služieb.

PRESKÚMAJTE DEJINY PROTIRÓMSKEHO RASIZMU V MAĎARSKU

2004 – 2024

VSTUP DO EÚ A ČLENSTVO

V rokoch 2004 až 2024 sa v Maďarsku protirómsky rasizmus prehĺbil a prenikol do hlavného prúdu politickej, inštitucionálnej a spoločenskej sféry. Vstup do EÚ priniesol nové právne rámce a financovanie rómskej inklúzie, no oslabovala ich ich nedostatočná implementácia, segregácia v školách a bývaní, korupcia a čoraz nepriateľskejšia politická klíma. Krajne pravicové strany a hnutia – najprv Jobbik a jeho pridružené samozvané strážne skupiny ako Maďarská garda, potom od roku 2018 Mi Hazánk – normalizovali protirómsku rétoriku, popularizovali pojem „cigánska kriminalita“ a organizovali zastrašujúce pochody v rómskych osadách. Ich naratívy sa rýchlo šírili cez online platformy ako Kuruc.info a boli posilňované politikami miestnych samospráv a policajnými praktikami, ktoré označovali Rómov za hrozbu pre verejný poriadok. Vlna násilia z rokov 2008 – 2009 odhalila extrémnu zraniteľnosť a systémové zlyhania orgánov činných v trestnom konaní, ktorých počiatočné nesprávne klasifikovanie útokov odrážalo hlbšie inštitucionálne predsudky.

Počas celého obdobia sa protirómsky rasizmus prelínal s reformami správy vecí verejných, nerovnomernými antidiskriminačnými politikami, politickými, ekonomickými a sociálnymi krízami a čoraz polarizovanejšou verejnou diskusiou. Hoci národné stratégie hovorili o inklúzii, významné politické vyhlásenia, selektívne presadzovanie práva a zhovievavé reakcie na krajne pravicovú mobilizáciu často posilňovali stigmatizáciu Rómov a predstavu o ich kolektívnej vine. Kumulovanie chudobya, segregácie v bývaní a pretrvávanie polovojenského zastrašovania zanechali mnohé rómske komunity v stave dlhodobej neistoty a nedôvery voči štátnym inštitúciám. Tieto procesy spolu s opakovanými zlyhaniami pri postihovaní nenávistných prejavov a násilia spôsobili, že protirómsky rasizmus zostal zakoreneným štrukturálnym prvkom verejného života aj v 20. rokoch 21. storočia, napriek rastúcim pracovným príležitostiam vyplývajúcim z ekonomického rozvoja v druhej polovici 10. rokov.

1989 – 2004

DEMOKRATIZÁCIA A TRANSFORMÁCIA

V rokoch 1989 až 2004 čelili Rómovia v Maďarsku prehlbujúcemu sa protirómskemu rasizmu, keď kolaps štátneho socializmu priniesol masovú nezamestnanosť, stratu istoty bývania a rastúcu chudobu. Rómovia boli neúmerne zasiahnutí deindustrializáciou a ústupom sociálnej ochrany, zatiaľ čo diskriminácia v zamestnaní, bývaní a verejných službách sa zintenzívnila. Školská segregácia sa rozširovala prostredníctvom miestnych rozhodnutí, zakladania súkromných škôl a neformálnych bariér, čím sa upevňovalo dlhodobé znevýhodnenie vo vzdelávaní. Policajné rasové profilovanie a každodenná diskriminácia boli naďalej rozšírené a napriek novým demokratickým inštitúciám orgány činné v trestnom konaní často minimalizovali alebo ignorovali rasové motívy násilných útokov. Prieskumy verejnej mienky konzistentne ukazovali vysokú mieru protirómskych predsudkov, čím posilňovali sociálne vylúčenie.

Zároveň sa aktivizovali krajne pravicové skupiny a skinheadské siete, ktoré útočili na rómske rodiny a štvrte. Orgány presadzovania práva a justičný systém pritom nedokázali Rómom zabezpečiť bezpečnosť a spravodlivosť. Politickí aktéri čoraz viac používali skrytú aj otvorenú protirómsku rétoriku, čo vyvrcholilo vznikom Jobbiku, ktorý popularizoval naratívy „cigánskej kriminality“ a normalizoval etnické obviňovanie. Hoci zákon o právach menšín z roku 1993 a zákon o rovnakom zaobchádzaní z roku 2003 zaviedli právnu ochranu, ich implementácia bola slabá a presadzovanie nekonzistentné. Vstup do EÚ priniesol nové očakávania rómskej inklúzie, no zakorenená segregácia, diskriminačná miestna správa, korupcia spojená s fondmi určenými na rómsku inklúziu a rastúce extrémistické naratívy znamenali, že štrukturálny protirómsky rasizmus naďalej formoval život Rómov počas celého obdobia.

Photo: FORTEPAN / Urbán Tamás, CC BY-SA 3.0. No changes made.

1945 – 1989

AUTORITÁRSTVO A DOHĽAD

V rokoch 1945 až 1989 žili Rómovia v Maďarsku v systéme, ktorý vyhlasoval rovnosť a zároveň reprodukoval hlboký štrukturálny protirómsky rasizmus. Hoci boli Rómovia rámcovaní ako príjemcovia socialistickej modernizácie, zaobchádzalo sa s nimi ako s populáciou, ktorú treba riadiť, napravovať a rozptyľovať. Verejné zdravotnícke kampane, nútené kúpanie a karantény ich zobrazovali ako prenášačov chorôb; „čierne občianske preukazy“, presídľovacie schémy a policajné registre ich vykresľovali ako ľudí bez koreňov alebo delikventných. Pod zámienkou sociálnej integrácie a rozvoja boli Rómovia nútení opustiť svoju kultúru, tradičné povolania a spôsob života. Úrady systematicky zakazovali tradičné rómske remeslá ako obchodovanie s koňmi, predaj kobercov a potulné živnosti, pričom bývalé spôsoby obživy klasifikovali ako trestné činy alebo žobranie, aby Rómov prinútili k priemyselnej práci, a tým rozložili ich ekonomickú nezávislosť. Tieto praktiky posilňovali dlhodobé stereotypy a umožňovali štátu ospravedlňovať invazívnu kontrolu namiesto rozširovania práv alebo riešenia generačnej deprivácie.

Asimilácia – nie inklúzia – sa stala základným kameňom oficiálnej politiky. Uznesenie jedinej vládnucej strany – Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSZMP) z roku 1961 odmietlo Rómom status národnostnej menšiny. To umožnilo demontáž kultúrnych inštitúcií a legitimizovalo snahy rozbíjať osady a rozptyľovať rodiny. Pracovné a vzdelávacie politiky umiestňovali Rómov do najhoršie platených priemyselných zamestnaní a deti smerovali do segregovaných alebo nápravných tried, čím upevňovali ich sociálnu imobilitu. Štát čoraz častejšie bral rómske deti do štátnej starostlivosti, aby ich prinútil k integrácii do „socialistickej spoločnosti“. Polícia vyvinula paralelné systémy dohľadu a zaobchádzala s „cigánskou kriminalitou“ ako s etnickou kategóriou, zatiaľ čo širšia spoločnosť tieto naratívy absorbovala a reprodukovala. Až do konca socialistickej éry Rómovia zostali medzi najviac marginalizovanými komunitami v Maďarsku – ich nerovnosť zvýraznená rastúcim extrémistickým násilím v rokoch transformácie odhalila, ako hlboko bol protirómsky rasizmus votkaný do štátnych a spoločenských štruktúr aj verejného života.

1939 – 1945

VOJNA A GENOCÍDA

V rokoch 1939 až 1945 protirómsky rasizmus v Maďarsku prerástol do systému rasového prenasledovania, ktorý bol spočiatku formovaný politikami Horthyho éry, ako boli policajné „cigánske razie“ zamerané na kontrolu a nútené usadzovanie kočovných Rómov, a neskôr sa naplno rozvinul počas nemeckej okupácie a vlády Strany šípových krížov. Rómovia boli čoraz viac vykresľovaní ako populácia, ktorú treba monitorovať, kontrolovať a trestať. Registre odtlačkov prstov, rasovo diskriminujúce policajné praktiky a rozširovanie povinnosti vykonávať nútené práce odhaľuje vtedajšie zaobchádzanie s Rómami ako s vopred podozrivými, pričom územné anexie dostali desaťtisíce ďalších Rómov pod štátny aparát, ktorý ich považoval za spoločensky nežiaducich. Propaganda vykresľujúca Rómov ako zločincov alebo vojnové bremeno normalizovala diskriminačný dohľad a položila základy masového zatýkania, vyvlastňovania a násilia.

Po nacistickej okupácii v marci 1944 prenasledovanie eskalovalo do organizovaného ničenia. Rómske komunity boli zhromažďované na nútenú prácu, hnané pešo na zhromaždiská alebo zatvárané v preplnených internačných miestach, ako bola Hviezdicová pevnosť Csillag v maďarskom Komárome, kde bolo hlad, šírenie chorôb a vraždy na dennom poriadku. Mnohí boli deportovaní do koncentračných táborov vrátane Dachau a Ravensbrücku, kde boli ženy a dievčatá vystavené lekárskym experimentom. Iní boli popravení pri miestnych masakroch v Dobozi, Jászkarajenő a po celom vidieku počas teroru Strany šípových krížov. Hoci Pharrajimos (nacistická genocída a holokaust Rómov počas druhej svetovej vojny) v Maďarsku bol menej byrokraticky systematizovaný než genocída Židov, vyžiadal si tisíce rómskych životov, rozvrátil komunity a znamenal jeden z najnásilnejších prejavov rasového prenasledovania vo vojnových dejinách krajiny.

Attribution: Image 5 (Page 257) from *A lágerek népe – Névtelen romák holokausztja*, Janus Pannonius Múzeum, Pécs, 2014

Preskúmajte celú históriu

Ponorte sa hlbšie do kľúčových momentov, ktoré formovali antisemitizmus a protirómsky rasizmus v Maďarsku.

Zobraziť časovú os Maďarska

Preskúmajte inú krajinu